Pred nedávnom aktivisti z organizácie Greenpeace vstúpili na pozemok ťažobnej spoločnosti a tam vyliezli na ťažobnú vežu s úmyslom vyvesiť transparenty požadujúce ukončenie ťažby a využívania uhlia v energetike a priemysle ako paliva.
Následne boli zadržaní a obvinení, z čoho bolo veľké mediálne haló. Také, až sa k nemu potrebovali vyjadriť aj všetky možné a nemožné strany hnutia a straničky celého politického spektra. A tak sa k tej kakofónii postojov, rozumných i menej rozumných pridáme aj my.
Uhlie je síce čierne alebo hnedé, ale svet tak jednoduchý nie je
Ako sa často stáva stojíme názorovo na vážkach. Na jednej strane chápeme pohnútky aktivistov a na druhej strane chápeme konanie dotknutej spoločnosti a úradov. Na jednej strane nesúhlasíme s metódou aktivistov a na druhej strane nesúhlasíme s reakciou druhej strany na tieto metódy.
Je neodškriepiteľné, že aktivisti vstúpili nepozvaní a bez povolenia na súkromný pozemok a tým sa dopustili porušenia zákona. V rámci toho musia byť adekvátne potrestaní. Avšak argumentácia v zmysle ohrozenia baníkov a prevádzky je podľa nás neudržateľná.
Ťažobná veža uhoľnej bane slúži na vyvážanie vyťaženého uhlia na povrch. Jej pozastavenie na krátku dobu nijako nemohlo ohroziť baníkov. Čo sa týka dodávok uhlia do zásobovaných podnikov, vlaky s uhlím dokázali nerušene ďalej premávať a vyťaženého uhlia bolo na povrchu dostatok na to, aby dokázala prevádzka ďalej fungovať a dodávky energie neboli ohrozené.
Napriek tomu však považujeme zadržanie aktivistov za správne, pretože nepovolený vstup na súkromný pozemok je podľa nás nielen porušením zákona, ale aj základných pravidiel slušnosti a spolunažívania v spoločnosti. Je to porovnateľné s človekom, susedom, ktorý by bez pozvania vtrhol do cudzieho bytu. Žiaden rozumný človek by niečo také neurobil.
Životné prostredie, alebo živobytie ľudí?
Čo sa týka otázky životného prostredia, plne súhlasíme s postojom Greenpeace, že ťažba uhlia a jeho využívanie v energetike masívne škodí životnému prostrediu. Pri ťažbe vznikajú potenciálne a reálne prepadliská, kde pokojne môže vzniknúť masívna škoda na biotope, ale aj pri ľudských obydliach. To nikto nechce. Rovnako pri samotnom spaľovaní uhlia vznikajú škodliviny, ktoré majú viacnásobný vplyv na ľudí a životné prostredie v daných lokalitách. Jednoducho povedané, uhlie je od ťažby po spotrebu masívnou záťažou.
Na Slovensku sa táto záťaž ani len nevyvažuje hospodárskou výhodnosťou, nakoľko spotrebu uhlia na Slovensku ťažba pokrýva len približne 10 percent. Ostatné uhlie je dovážané zo zahraničia. Navyše by ťažobný priemysel na Slovensku neprežil bez masívnych dotácií zo štátnej pokladnice. Druhou polovicou ekonomického argumentu však je otázka, čo so zamestnancami banského priemyslu.
Zamestnancov je v našich uhoľných baniach takmer 5 000. Ak by sa vyhovelo požiadavkom Greenpeace, tak títo ľudia prídu o živobytie mihnutím oka. A na nich visia aj ďalší ľudia od tohto príjmu potenciálne závislí. Riešenie Greenpeace vidí v preškolení týchto ľudí na prácu v „zelených“ priemysloch.
Keď idealizmus naráža na realitu a tá s ním nesúhlasí
Problém s týmto riešením vidíme v jeho pochybnej realizovateľnosti. Preškoliť 5000 ľudí je drahé, keď aj možno nie tak drahé ako pravidelné dotácie, ktoré teraz dostávajú ich zamestnávatelia. Naviac by sme radi videli toho, kto s vážnou tvárou dokáže tvrdiť, že je možné preškoliť človeka, ktorý má 10 rokov do dôchodku.
Väčšina prác v „zelenom“ priemysle, si vyžaduje vysokokvalifikovaných pracovníkov a vyžaduje ich podstatne menej než silno na ľudskej práci závislý banský priemysel. Ale to hovoríme len o ťažbe. V oblasti samotnej energetiky, kde sa jedná hlavne o použitie uhlia pri produkcii elektrickej a tepelnej energie, tam to nie je až tak nereálne riešenie.
A potom tu je problém, že by sa jednalo o masívny zásah štátu do chodu trhového hospodárstva a či je tento zásah ospravedlniteľný. A to nehovoríme o zásahu do samotnej ťažby, ale o zásahu do životov nezamestnaných baníkov.
Po preškolení totiž bude nutné im poskytnúť aj tie pracovné miesta. A to vyžaduje buď vytvorenie štátneho podniku, alebo mandátovanie energetickým podnikom, aby týchto ľudí zamestnali prioritne. Oboje vidíme ako problematické. Štátne podniky deformujú trh samotnej komodity ako aj pracovný trh a spravidla znamenajú zvyšovanie cien, bez masívneho zvyšovania kvality poskytovanej služby. Mandátovanie zamestnania ide proti princípu slobodnej voľby a deformuje pracovný trh.
Náš postoj
My by sme preto neboli ochotní zastaviť ťažbu a splniť požiadavky Greenpeacu, ak neponúka riešenie týchto dilem. A to neponúkajú. Preto stojíme zatiaľ v tejto otázke chtiac nechtiac na strane ťažobných spoločností a ich zamestnancov.
Obzvlášť keď protestné metódy Greenpeacu porušujú zákon. Greenpeace sa totiží nesnaž zmeniť režim, ale len jeho prístup k životnému prostrediu. Preto v porušovaní zákona nevidíme ani len svetonázorové opodstatnenie vo forme odporu k samotnému režimu vládnutia.
Komentovať