Čitateľom nám bola položená zaujímavá otázka. A nakoľko sme sa tejto téme nevenovali dodnes v plnom rozsahu a to, čo sme uviedli už nie je stopercentne v súlade s našim presvedčením, je toto dobrá príležitosť pre opravu a doplnenie.
Jeho otázka, alebo skôr návrh na článok, znela nasledovne, citujeme: „Zdravím. Uvítal by som článok na tému pohanstvo vs kresťanstvo v nacionalistickych sférach, lebo všimol som si, že sa vynorilo strašne veľa pohanov, ktorí sa oháňajú pohanskymi predkami a nenávidia kresťanstvo. Neviem, či to teda vnímajú tak, že svojím kresťanským predkom, ktorí tu boli 1000 rokov pľujú na hroby, alebo je to len nejaký trend. Na druhej strane glirifikuju Hlinku a Tisa, ktorí boli predstaviteľmi náboženstva, ktorým tak pohŕdajú. Zaujímal by ma váš názor. Ďakujem“
Otázka čitateľa sa skladala z viacerých častí, aspoň teda nám sa to tak javí. Ku každej sa pokúsime poskytnúť stručnú a zrozumiteľnú odpoveď.
Ako to vlastne je s tým kresťanstvom
Skôr ako sa pustíme do vzťahu kresťanstva a pohanstva, musíme si objasniť odkiaľ sa vlastne to kresťanstvo vzalo a čomu vďačí za svoj úspech vo svete.
Hovoríme tu o jednom z tzv. abrahámovských náboženstiev. Spoločnú majú jednu hlavnú črtu. Pochádzajú totiž všetky tri z blízkeho východu. To ich principiálne robí nekompatibilnými s európskym pohanstvom. Kresťanstvo však bolo schopné sa narozdiel od napríklad Islamu, presadiť veľmi rýchlo a efektívne. K tomu prispievajú dve vlastnosti kresťanstva, ktoré Islamu a Judaizmu nie sú vlastné. Je to jeho reformovateľnosť a prispôsobivosť. Dobrým príkladom je, že mnohé kresťanské mýty, sviatky a morálne hodnotenia, sú vypožičané z pohanských náboženstiev.
Naviac sa kresťanstvo v dobe svojej najväčšej expanzie nešírilo zdola hore, čiže od ľudu do vládnucich vrstiev. Naopak, kresťanskí misionári šírili kresťanstvo prostredníctvom konverzie vladárov. Kresťanstvo bolo náboženstvom politických elít a dlhé obdobie ľud ostával pohanským.
Vládnuca vrstva väčšinou rozumela koľko toľko latinskému jazyku, ktorý bol liturgickým jazykom vtedajšej dominantnej cirkvi kresťanstva. To však narážalo na problémy pri pokresťančovaní prostého ľudu.
Preto bolo kresťanstvo nútené sa adaptovať ak chcelo skutočne uspieť. Alebo, ako to bolo v prípade pokresťančovania severských národov, siahnuť k ohňu a meču. Väčšinou však cez modifikáciu pohanských zvyklostí dokázalo kresťanstvo nájsť cestu k prostému ľudu.
Nemôžme však tvrdiť, že kresťanstvo prevzalo moc zo dňa na deň. Bol to postupný a pomalý proces, trvajúci desaťročia počas ktorých kresťania a pohania viac menej bezproblémovo spolunažívali. V prípade pohanstva na Slovensku, domnievame sa, že definitívny koniec preň nastal s prijatím liturgického jazyka, zrozumiteľného bežnému ľudu, čo ešte urýchlilo prijatie kresťanstva jeho „poeurópčenej“ podobe.
Protiklad kresťanstva a pohanstva
Hlavný rozdiel medzi pohanskou vierou a kresťanstvom spočíva tak ani nie v rozdieloch učenia, aj keď je niekoľko zásadných, ako skôr v rozdiele ich charakteru. Kým pohanská viera je charakterom lokálnou, viazanou na jednotlivé etnické skupiny, tak kresťanstvo je svojim charakterom globalistické. Kým pohanstvo je ochraňujúce, kresťanstvo je svojim charakterom expanzívne. A kým pohanstvo je silno decentralizované, kresťanstvo je toho presným opakom.
Je pre nás síce plne pochopiteľné, že medzi kresťanmi a novopohanmi vznikajú trenice, nakoľko charaktery týchto foriem viery v nadprirodzeno sú zásadne odlišné. V konečnom dôsledku sú však nemiestne, obzvlášť ak sa zamyslíme nad primárnym účelom viery v minulosti. A to akejkoľvek. Tým účelom bolo podať na jednej strane vysvetlenie pre javy v prírode, ktoré si človek nedokázal vysvetliť. Na druhej strane poskytovalo náboženstvo zjednocujúcu autoritu pre upevnenie morálnych predstáv spoločnosti, ktorej centrum tvorí. Jednoduchšie povedané, náboženstvo utvára kultúru a kultúra udržiava hodnoty vyprodukované v rámci toho. O to udivujúcejší je triumf kresťanstva nad domácimi pohanskými hodnotami a predstavami. A svedčí o kultúre jej pôvodcov.
Konflikt je opodstatnený, ale nezmyselný
Áno chápeme, že tzv. novopohania zazlievajú kresťanstvu mnohé, avšak nesmú pritom zabúdať, že sú to práve kresťanskí pisári, ktorí zachovali doklady o predkresťanskej kultúre, z ktorej oni dnes čerpajú materiál a informácie pre obnovenie tejto formy viery. Slepá nenávisť svedčí podľa nás buď o neznalosti týchto ľudí, alebo o ich vlastnej nezrelosti a neschopnosti vnímať súvislosti.
Novopohania sú podľa nás na rovnakej úrovni ako dnešní kresťania, obzvlášť ak ide o priam dogmatické správanie. Zaťaženosť na rituály, sviatky a oslavy, namiesto extrahovania hodnôt, ktoré naši predkovia v nich zafixovali. A tu je aj bod spojenia medzi európskymi novopohanmi a kresťanmi. Základné morálne a kultúrne hodnoty novopohanov a kresťanov sa líšia len v minimálnom rozsahu, aj keď časť toho je zásadná.
Slovenskému nacionalistovi musí preto byť jasné, že v našich dejinách a našej kultúre majú pohanstvo, ale aj kresťanstvo rovnaký nárok na prvenstvo. Faktom však ostáva napriek tomu, že kresťanstvo dominovalo kultúrny vývoj na Slovensku počas takmer 2000 rokov. Či sa to pohanom páči, alebo nie, tak sa prosto dejiny udiali a my s tým musíme pracovať, čo nám predkovia zanechali.
Tiso, Hlinka a paradoxná úcta od pohanských nacionalistov
Glorifikovať Jozefa Tisa a Andreja Hlinku, pri vlastnom pohŕdaní kresťanstvom však nevidíme nutne ako protichodné. Pretože aj keď obaja boli kňazmi a predstaviteľmi kresťanstva v prvom rade, boli aj politikmi, respektíve štátnikmi, ktorí sa v tej či onej miere podieľali na emancipácii Slovenska od cudzích mocí.
Nacionalista v takej chvíli musí prehliadnuť prípadné rozdiely v náboženských predstavách a vidieť týchto mužov v prvom rade ako štátnikov, ktorí pracovali v záujme svojho národa ako homogénnej a jedinečnej etnickej skupiny hodnej zachovania svojho jazyka a kultúry.
Čo sa týka otázky, či tá nenávisť je len trend, alebo skutočne novopohania pľujú na hroby kresťanských predkov, to nezmôžeme zodpovedať. Nám sa to však javí ako jeden z centrálnych aspektov moderného pohanstva. Žiaľ, zdá sa nám, že pohanská tradícia uctenia si predkov ako takých, nie je celkom v kurze.
Náš postoj
My novopohania nie sme a ani kresťania, našou snahou je extrahovať hodnoty správania z kresťanstva ako aj pohanstva prispôsobiť ich našej dobe, aby reflektovali aj stav ľudských poznatkov o svete. V pamflete Via Tertia-Nadčlovek sú tieto poznatky sformulované, keď aj ešte nie vo svojej úplnosti.
Náš postoj k téme kresťanstvo vs. pohanstvo je viditeľne neutrálny. V dnešnej dobe v oboch nevidíme nič viac, než dogmatické snahy niektorých jednotlivcov zachovať moc, respektíve privlastniť si túto moc.
Náboženstvá stratili dnes svoje opodstatnenie v takmer všetkých oblastiach života. Obzvlášť ak ich chceme vnímať ako spôsob vysvetľovania sveta a súvislostí v ňom. Svoju hodnotu ako nositelia a udržiavatelia morálnych a etických predstáv spoločnosti však nestratili, aj keď je to diskutabilné, pri pohľade na ich súčasných nasledovateľov (vo všeobecnosti, isto sa nájde aj menšina rozumných ľudí) a fanatické obhajovanie pravdivosti tzv. zázrakov a prejavov božieho zásahu. Nech už tieto činy pripisujú akejkoľvek entite.
My máme problém s organizovanou cirkvou, pretože veriť môže človek čomu chce. A keď tým bude odmietať realitu sveta okolo seba, je to jeho voľba a jeho zánik. Prirodzená selekcia spraví svoje.
Organizovaná cirkev akejkoľvek príslušnosti však so svojimi dogmami momentálne prisilno vplýva nielen na jednotlivcov ale celé štátne zriadenia, aj keď si to mnohí nechceme priznať. A tu vidíme nebezpečenstvo pre národ obzvlášť zo strany silno organizovaných kresťanských cirkví a ich možností priamo vplývať na rozhodovanie v štáte.
V prípade Slovenska hovoríme teda o kresťanských cirkvách. A tu nastáva náš zlom s kresťanstvom. Pretože kresťanská viera a s ňou spojené dogmy človeku ukladajú bremeno podriadeného nadprirodzenej entite, ktorú musí poslúchať bez reptania. Za túto poslušnosť, spojenú so silnou pasivitou voči vlastnému pozemskému životu, sľubuje odmenu po smrti. To vedome či nevedome uberá človeku na ochote konať pre zlepšovanie pomerov života na zemi a obmedzuje jeho rozhľad na krátkodobé myslenie.
Takto sa podporuje individualizmus a kanibalistické zneužívanie prirodzených zdrojov. Výsledkom je nedostatok pre budúce generácie a neudržateľnosť života na zemi.
K tomu si je nutné prirátať domnienku posvätnosti každého života, nezávisle od jeho schopnosti sa udržať samostatne. Výsledkom toho je všeobecná degenerácia genofondu a v spojení s rozvinutou civilizáciou a modernými výdobytkami techniky a medicíny prosperovanie aj takých živlov, ktoré by reálne nemali šancu prežiť, nieto ešte prosperovať.
Nadprirodzený pán pre nás nejestvuje. My sa snažíme fungovať v súlade s poznatkami vedy o prírode a jej zákonitostiach a brať tieto do úvahy v spolupráci s hodnotami, ktoré vygenerovala naša spoločnosť ako rámcové pravidlá správania sa. Z domnienky lepšieho života po smrti, sa snažíme o presun späť k hodnotám nesmrteľnosti činov v dnešnom svete. Kto koná dobre a mnoho, ten ostane v spomienkach potomstva večne živým. A kto len berie a svetu nič nedáva, ten nech je zabudnutý.
Nedokážeme sa stotožniť s kultúrou smrti, ktorú propaguje kresťanstvo, ale tiež sa nenecháme viazať modernými dogmami novopohanstva, pretože dogma bráni vývoju a zmene. A podľa nás takmer nič nejde viac proti prirodzenosti života ako takého. Avšak vývoj za každú cenu tiež nenachádza u nás pochopenie, pretože tak ako aj v prirodzenej selekcii v každom vývoji sú aj slepé uličky, ktoré nikam nevedú. To je ale téma na iný článok.
Dúfame, že sme týmto natoľko zodpovedali otázku nášho čitateľa. Ak z tohto textu vyvstali nezrovnalosti, pokojne sa nás na ne pýtajte, radi ich zodpovieme.
Komentovať